Rodiny sú v KRITICKOM stave: Pellegrini je JEDINOU ochrannou hrádzou hodnôt
Slovensko Otta Brixiho spoznalo ako šikovného parlamentného a komunálneho politika, ktorý dnes svoju energiu venuje práci odborného poradcu komisára pre deti. V exkluzívnom rozhovore, ktorý nám poskytol, otvorene hovorí o kritickom stave rodín na Slovensku a vyzdvihuje urgentnú potrebu systémových zmien. Svoj pohľad zameriava tiež na nadchádzajúce prezidentské voľby. V otázke, ktorý kandidát podľa neho podporuje rodinné hodnoty a záujmy detí lepšie, má jasno.
Ste známy ako bývalý parlamentný a mestský politik, filantrop a v súčasnosti ste odborníkom v oblasti ochrany práv detí a rodiny. Aké hlavné výzvy vidíte v súčasnej spoločnosti v tejto oblasti?
Stav, v akom sa deti a mládež, ale na konci dňa aj celé rodiny na Slovensku nachádzajú, už nie je alarmujúci, ale hranične kritický. Ostatné 4 roky sa nám štatisticky zvýšila miera chudoby obyvateľstva na takmer 900-tisíc občanov žijúcich na Slovensku, pričom veľká časť z týchto ľudí sú rodiny, kde je účastníkom dieťa. Ďalšie obrovské stovky tisíc rodín sú v stave, kedy ich akýkoľvek neočakávaný mesačný náklad alebo výpadok príjmu domácnosti vie dostať do stavu operačnej chudoby. Najviac je to cítiť u jednorodičovských alebo mnohodetných rodín na východnom Slovensku.
Sme z hľadiska životnej úrovne takmer na poslednom mieste Európskej únie a to by mala byť takmer ústavná definícia národnej tragédie. Niekedy to môže štatisticky hrubým, negatívnym odhadom vyjadrovať, že takmer 25% slovenského obyvateľstva, vrátane rodín, má alebo môže mať vážne sociálne problémy prežiť a to je šialené.
Toto je výsledok kombinácie najmä dvoch bývalých vlád, pandémie, ale aj krízy spôsobenej následkami globálnych hospodárskych a vojenských udalostí. Na Slovensku existuje v súvislosti s deťmi a rodinami jedna jediná výzva, systémovými opatreniami na podporu rodiny a ohrozených skupín obyvateľstva začať bojovať s mierou chudoby, vrátane tzv. pracujúcej chudoby domácností, v ktorých sa nachádzajú deti (Poznámka redakcie: Pracujúca chudoba je chudoba, kedy je človek neraz aj vo viacerých pracovných pomeroch, ale stále nevie pokryť svoje nevyhnutné potreby) a aktívne vstúpiť zo strany štátu do boja o dobré duševné zdravie detí.
Na Slovensku máme za rok 2023 vyše 200-tisíc interakcií na krízové intervenčné linky, z ktorých mnohé súvisia s myšlienkami na samovraždu a sebapoškodzovanie či strachom z odlúčenia od rodiny, neraz aj zo sociálnych a ekonomických dôvodov. Na takúto malú krajinu sú to čísla, ktoré z nás robia republiku bez budúcnosti. Treba to najmä v mene detí čo najskôr zastaviť a to aj s prihliadnutím na to, že sa nám kategória samovrážd a pokusov o ne u detí dostáva na popredné priečky v národných databázach a registroch.
Ako by podľa vás mohla spolupráca medzi štátom a neziskovými organizáciami prispieť k lepšej ochrane práv detí?
Viete, ono je to tak. Máme neziskové organizácie, špičkové na európskej úrovni, ktoré suplujú dlhodobé systémové zlyhávanie štátu typu Úsmev ako dar, IPčko, Liga za duševne zdravie, občianske združenie Cesta von, pôsobiace prostredníctvom programu Omamy v marginalizovaných rómskych komunitách či Platforma rodín,…Nechcem sa nikoho dotknúť, tých organizácií je omnoho, omnoho viac, toto sú len také, ktorých prácu naozaj detailne takmer denne sledujem. Treba zároveň druhým dychom povedať, že neziskové organizácie mnohokrát vznikajú a fungujú tam, kde štát a spoločnosť zlyháva a preto ho suplujú.
Je to tak z jednej strany správne, najmä pokiaľ nerobia politiku, ale venujú sa najmä práci s deťmi, sociálnymi a vylúčenými spoločenstvami či naopak pomáhajú odstraňovať patologické javy v spoločnosti. Sú neziskovky a neziskovky, sú také, ktoré menia systém a svet k lepšiemu a sú také, ktoré sa využívajú cez rôzne grantové schémy len sporadicky alebo vyslovene ako účelový nástroj príjmu a nie je ich málo. Sú ich možno vrátane občianskych združení tisíce.
Môj dlhodobý názor je ten, že v neziskových organizáciách, ktoré preukázali svoju historickú udržateľnosť a pri poskytovaní verejnoprospešných služieb preukazovali merateľné výsledky, by mal mať štát podiel zodpovednosti nielen za účelom kontroly finančných tokov do nich, ale možno aj podielu na manažmente a to najmä preto, aby tieto organizácie mohli stabilne ekonomicky dlhodobo fungovať a nemuseli riešiť, kedy štát vypíše nejaký projekt a kedy peniaze prídu alebo neprídu, či bude na výplaty alebo nie…
Proste aby nemuseli prežívať z mesiaca na mesiac, z projektu či grantu na projekt či grant, čo je podľa mňa nešťastné, nehovoriac, že aj mnohé z veľkých neziskoviek v systéme neraz, aby prežili, vykazujú “činnosť pre činnosť a projekty pre projekty ” bez reálneho opodstatnenia či výsledkov, lebo vždy sa musia napasovať do nejakej umelo vyvolanej štátnej projektovej schémy, aby nemuseli prepustiť ľudí. Takto to tu funguje desaťročia a nikto nemal chuť to doposiaľ zmeniť.
Môžete uviesť príklad úspešnej iniciatívy alebo projektu, na ktorom ste pracovali a ktorý mal pozitívny vplyv na deti alebo rodiny?
Iniciatívam, ktorých cieľom je podpora detí a rodín, sa venujem osobne aj profesionálne roky, ešte v NR SR som s kolegami úspešne pripravil množstvo vlastných zákonov, ktoré na konci dňa prakticky riešili aj rodinnú chudobu. Medzi tieto aktivity patrila zásadná regulácia nebankových subjektov, ktoré aj rodinám v núdzi požičiavali peniaze a následne ich skrze extrémne úroky pripravovali o úspory, príjem či byty.
Úspešne sme vlastným zákonom zvládli aj takmer úplnú trhovú elimináciu tzv. šmejdov a nesmiem zabudnúť ani na môj zákon, v ktorom som bol spoluautor, v ktorom sme zaviedli úroky z omeškaného výživného. Toto deťom a matkám či otcom pomáha dodnes. Chcem veriť, že mám pre deti a rodiny, či už za 12-ročný politický život alebo aj na Úrade Komisára pre deti splatené všetky dlhy a záväzky voči tejto krajine. Každé jedno dieťa a rodina, ktorá okolo mňa s problémom prejde, odchádza minimálne s radou, ak nie s konkrétnou pomocou. To je môj vklad do života tejto krajiny a nemám sa za čo v živote hanbiť, poznajúc osobne snáď všetky zo stoviek príbehov ľudí, ktorí sa na mňa obrátili.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ: Najnovší prieskum: Pellegrini by Korčoka porazil aj v DRUHOM KOLE
V kontexte prezidentských volieb, aké charakteristiky by mal mať ideálny kandidát z pohľadu ochrany práv detí a podpory rodín?
Pozrite, budem veľmi otvorený a úprimný. Máme iba dvoch reálnych kandidátov a obaja z nich sú vysoko vážení profesionáli s absolútne jasne zadefinovaným osobným profilom. Poznám osobne pracovne oboch, Ivan Korčok bol pre mňa sympatický ako nestranný profesionál do momentu, kým nevstúpil do politiky, prepáčte.
Politika má totižto ako jedno z najšpinavších remesiel príležitosť zmeniť vás kvôli túžbe po moci na kohokoľvek, kým ste snáď nikdy neboli či nechceli byť a to je za mňa aj prípad Ivana Korčoka, špičkového diplomata, ktorý slúžil naprieč garnitúrami krajine do momentu, kedy začal slúžiť záujmom politických strán, lebo žiaľ, aj toto je v dnešnom svete definícia veľkej politiky.
Ak chceme hovoriť o charakteristikách, aké má mať budúci slovenský prezident, hovorme o konzistentnosti v hodnotách, názoroch, ale najmä v politike, akú bude presadzovať vo vnútri Slovenska bez vplyvov zo zahraničia.
Za mňa je nateraz budúca stabilita Slovenska v Petrovi Pellegrinim, nie v Ivanovi Korčokovi, ktorý je zdá sa hodnotovým experimentom založeným na túžbe po moci za akúkoľvek cenu pravicových a progresívnych strán.
V akých oblastiach by mal budúci prezident Slovenska prioritne zasahovať, aby zlepšil situáciu detí a rodín?
Prezident je na Slovensku ústavná funkcia založená s jasne zadefinovanými kompetenciami, aj preto je jej pôsobnosť často viac formálna, mienkotvorná a reprezentatívna, než výkonná, ak teda nechceme hovoriť o výkone voči akejkoľvek vláde, ktorej by chcel prezident aktívne brániť v napĺňaní mandátu, programovom vyhlásení či zahranično-politickej orientácii.
Máme šťastie, že súčasná vláda, ako aj obaja relevantní kandidáti na prezidenta, sú EÚ a NATO friendly, to nám dáva záruky, že v zásadných zahranično-politických otázkach budeme snáď hľadať zmier, nie konflikty. Prezident však zákonite ovplyvňuje národné, aj medzinárodné politiky názormi a preto je dôležité, aby boli vo vzťahu k rodine a deťom názory slovenského prezidenta hodnotové a v kontexte ich najlepšieho záujmu.
Tam netreba hľadať žiadne parafrázy ani skryté významy. Slovensko je pro-rodinná krajina, ktorá odjakživa hájila záujmy detí a to, aby ňou ostala, sa dá zabezpečiť iba tým, že nový prezident bude advokátom záujmov rodín, nie novotvarov, ktoré nám tu niekto nasilu progresívne pretláča do škôl, spoločnosti ako aj vo verejnom a politickom priestore, toto snáď naozaj v týchto zložitých časoch nechceme.
SLUŠNÍ KANDIDÁTI, NO JE V NICH ROZDIEL
Aké sú podľa vás kľúčové rozdiely v prístupe k rodinnej politike medzi hlavnými prezidentskými kandidátmi?
Toto je veľmi zaujímavá otázka. Pozrite, ja oboch relevantných kandidátov poznám a mám s nimi nejakú autentickú skúsenosť. Poviem to takto, obaja sú vysoko slušní ľudia, ale rozdiel vidím v tom, že kým Peter Pellegrini za štandardné rodinné politiky bojuje roky vrátane zákonov mňa a kolegu ex-poslanca Antona Martvoňa, ktoré na rôznej úrovni priamo aj nepriamo gestoroval, Ivan Korčok bol celý život uznávaný nezávislý a nestranný diplomat do momentu, kedy sa ako nominant SaS stal ministrom a začal presadzovať nie slovenské, ale politické agendy, ktoré neraz javili dojem aplikácie zahraničnej vplyvovej operácie na našom území.
Potom, po nastolení úradníckej vlády povedal, že odchádza a už sa nevráti, ale v politike, keď poviete, že odchádzate a nevrátite sa, tak práve vtedy treba niekedy odpočítavať dni, kedy sa budete chcieť vrátiť späť a teda Ivan Korčok sa vrátil, čo by vôbec nevadilo, keďže je asi hodnotovo progresívny a liberál, čomu doba zjavne praje, ale vrátil sa na scénu pri kandidatúre za prezidenta za podpory KDH, čo je bizár nekonečného typu, kedy sa dve hodnotovo absolútne odlišné svety v záujme chuti po moci spojili a následne v úvodzovkách zrádzajú vlastné hodnotové rebríčky a nastavenia.
Podpora KDH, ktorá mala možnosť podporiť vlastného konzervatívne hodnotového kandidáta oproti Ivanovi Korčokovi, ktorý zastupuje primárne progresívne a liberálne záujmy, je pre mňa ako pre kresťana malým podrazom, napadlo ma, či sa Kresťansko-demokratické hnutie nemá po tomto obchode storočia premenovať na Kresťanstvo devalvujúce hnutie, ale možno je to v dnešnom svete instantného kupovania si značiek a hodnôt vlastne jedno.
Môže podľa vás zvolenie konzervatívnejšieho kandidáta prispieť k stabilnejšiemu rodinnému prostrediu a lepšej ochrane detí?
Určite môže, ale tu nám nastáva politicky paradoxná situácia, že kandidát Hlasu Peter Pellegrini je spôsobom života aj hodnotovým nastavením viac konzervatívny a pro-rodinný kandidát ako Ivan Korčok, ktorý je kandidátom pravicového a konzervatívneho bloku.
Slovenské rodiny a deti dnes nepotrebujú nejaké verejné hodnotové exkurzy do každej základnej školy či domácnosti alebo nejaké zahraničné experimenty na pozadí širokej politiky hlavy štátu, ktorú podporujú hodnotovo absolútne nesúrodé subjekty. Potrebujú dnes akútnu, ale najmä adresnú pomoc zo strany vlády, samosprávy a štátu, toto im musí niekto sľúbiť a zaručiť, lebo dnes sme už blízko konca sociálnej kvality rodiny, tak ako ju poznáme.
Ako vnímate vplyv politických rozhodnutí na práva detí a rodín na Slovensku?
Ten vplyv je samozrejme ako v každej parlamentnej demokracii obrovský, keďže zákony a rozhodnutia prijíma vláda a následne zvolení poslanci v parlamente. Nateraz lepší model neexistuje, ale mali by sme začať viesť veľmi kritickú diskusiu o tom, aké sú dopady jednotlivých názorov politických predstaviteľov na život detí a rodín na Slovensku, lebo pravda je taká, že nám systém ochrany detí či podpory rodiny zlyháva a to, čo sa niekedy deklaruje ako legislatívne východisko, v teréne či v aplikačnej praxi nefunguje, alebo je to funkčne len tak na oko.
Možno by všetkým pánom politikom nezaškodilo vyjsť niekedy do terénu a rozprávať sa s ľuďmi viac, keďže z vlastnej skúsenosti viem, že v mnohých slonovinových vežiach ministerstiev a organizácií v Bratislave sa síce neraz s veľkou pompou a mediálnym nadšením schváli množstvo nápadov, realita pri ich aplikácii je však častokrát úplne vzdialená, možno aj dobrému úmyslu, akým vznikli.
Aké opatrenia by podľa vás mal budúci prezident prijať, aby zabezpečil lepšiu prevenciu proti šikane a kyberšikane medzi deťmi?
Prezident je na Slovensku najmä reprezentatívnou funkciou, sám veľa výkonných nástrojov na riešenie čohokoľvek nemá, ale môže byť iniciátorom a nositeľom rôznych tém, ktoré verejnosť ťažia. Tie môže následne z pozície a váhy prezidentského úradu verejne komunikovať a posúvať jednotlivým ministrom vlády. Témy šikany a kyberšikany sú témy, ktoré by nás mali spájať naprieč celou spoločnosťou. Koniec koncov, aj prezident alebo prezidentka boli raz deťmi a zažili množstvo udalostí, ktorých emóciu si môžu prenášať aj do výkonu funkcie. V každom prípade, šikana a kyberšikana u detí a mládeže by mala byť vládnou témou, lebo nám budú vyrastať patologicky choré generácie, ktoré budú základom ďalšej spoločnosti, a to predpokladám nikto nechce.
PRACOVNÉ SKUPINY MAJÚ ZMYSEL
Ako hodnotíte význam multidisciplinárneho prístupu v riešení problémov súvisiacich s ochranou detí?
Ja mám na všetky tie multidisciplinárne prístupy, komisie a pracovné skupiny trochu v úvodzovkách slabosť. Sám sa ich zúčastňujem a to najmä v oblasti prevencie kriminality a protispoločenskej činnosti a ono je skvelé, že sa subjekty stretnú, ľudia sa na odbornej úrovni socializujú a k tomu sem-tam dostanete fakt dobrý chlebíček a kávu, ale treba povedať, že cieľom multidisciplinárnej spolupráce majú byť najmä merateľné výstupy, ciele a úlohy, nie stretnutia kvôli stretnutiam. Podľa mňa to má celé veľký zmysel, ten ideový základ takéhoto prístupu vo svete nikto nespochybnil, ale treba mať viac výstupov, úloh a riešení ako podpísaných zápisníc o účasti toho ktorého člena.
Ako sa postavíte k téme liberalizácie práv, ktorá môže potenciálne ohrozovať tradičné rodinné hodnoty?
Tu chcem otvorene povedať, že ja štandardný politický liberalizmus nevnímam ako najväčšiu hrozbu akýchsi tradičných hodnôt, hoci viem, že by si to mnohí priali. Byť liberál neznamená unášať deti a robiť z nich gayov, byť liberál znamená dať ľuďom slobodu v tom, kým skutočne chcú byť. Za mňa nie je hrozbou sloboda, ale jej progresívne vysvetľovanie a pretláčanie. Istotne, liberalizmus a progresivizmus dnes už neraz súperia, kto pôjde do extrémnejšieho vykladania rôznych práv a akýchsi slobôd, ale to sú kultúrne boje o miesto na scéne niekoľkých politikov, nie väčšiny národa. Ten žiaľ týmto neraz iba trpí.
Ako by sa malo Slovensko orientovať v otázkach rodinnej a sociálnej politiky na medzinárodnej scéne?
Odpoveď je veľmi jednoduchá. Slovensko je pevnou, sebavedomou a autonómnou súčasťou sveta a náš pohľad na rodinu či historické hodnoty, ktoré z nej vychádzajú, zohľadňuje naše sebaurčujúce predstavy o živote. To, čo sa v zahraničí dnes prezentuje a pretláča ako štandard novej doby, by na Slovensku malo prejsť kritickou hodnotovou diskusiou, hoci aj na úrovni referend či plebiscitov, ak to vyvoláva zásadné spoločenské hodnotové rozpory. Ak nám ktokoľvek zo zahraničia bude vnucovať, že akoukoľvek vhodnou rodinou pre deti môžu byť aj tri nebinárne osoby žijúce v rôznorodých sexuálnych zväzkoch, treba sa k tomu veľmi jasne vymedziť, hoc aj z pozície prezidenta krajiny.
PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Prezidentský kandidát ako PARKETOVÝ LEV: Takto ste Pellegriniho ešte nevideli (FOTO)
V akom smere by sa mal podľa vás uberať rozvoj legislatívy týkajúcej sa práv detí a rodín na Slovensku?
Treba nám reformovať zákony v rozsahu, aby mali deti a rodina reálnu, nie iba formálnu ochranu vyjadrenú v ústave, treba sa zaoberať podporou jednorodičovských a mnohodetných rodín a treba sa mimoriadne urgentne zaoberať otázkou vymazaných rodičov, teda rodičov, ktorým druhý (ex)partner roky patologicky napriek rozsudku neumožňuje styk s deťmi do momentu, kým nedôjde k nezvratnému pretrhnutiu citových väzieb medzi deťmi a rodičom.
Je rovnako mimoriadne dôležité novelizovať množstvo zákonov, ktoré zlyhávajú vo výkone a v praxi, napríklad na úseku sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately, rovnako je dôležité sa kriticky postaviť k zvýšeniu profesionálneho štatútu zamestnancov na Úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny, od ktorých máme obrovské očakávania, kladúc nároky na ich odborný výkon, ale v praxi ich nevieme častokrát adekvátne aspoň morálne či spoločensky oceniť. Veci, ktoré treba riešiť, je neúrekom, Slovensko je krajina, ktorú by bolo možno niekedy treba v oblasti ochrany práv a záujmov detí obrazne povedané zrušiť a postaviť na zelenej lúke odznova, ale keďže je to nemožné, musíme sa snažiť veci opravovať v takom stave, v akom sú.
PROGRAMY NA PODPORU PRÁV DETÍ NÁM CHÝBAJÚ
Ako vnímate význam podpory vzdelávacích programov zameraných na práva detí a mládeže?
Význam podpory vzdelávacích programov vnímam samozrejme pozitívne, problém však je, že na Slovensku takmer žiadne programy na podporu práv detí nemáme, o svojich právach nevedia deti, o ich právach neraz nevedia ani ich vlastní rodičia či spoločnosť a potom to tu takto aj vyzerá. My sa môžeme všetci snažiť koľko chceme, ale bez peňazí a náležitej podpory štátu sa tak vážna vec, ako sú práva detí, nedá dostať do povedomia širokej, hoci len detskej verejnosti.
Pritom by stačilo tak málo, spracovať alebo už po niekoľkýkrát prekopať formu Dohovoru o právach dieťaťa detskou rečou a zavesiť ho všetkým deťom na Slovenských školách na ich Edupage profily vrátane informácií, kde a na koho sa môžu obrátiť, najlepšie s priamym online odkazom či rozhraním v prípade, že majú pocit, že sú porušované ich práva, prípadne majú akékoľvek duševné ťažkosti. Všetko je už vymyslené, ako rodič aj profesionál vnímam, že sme v tomto ako krajina zaspali dobu.
Na záver, aký by podľa vás mal byť hlavný odkaz budúceho prezidenta Slovenska v oblasti ochrany a podpory detí a rodín?
Prezident by mal rozhodne verejne upriamovať pozornosť spoločnosti na to, že na rodine skutočne záleží a že to, aký bude mať štát prístup k rodinným politikám a deťom, sa odzrkadlí na kvalite ich života. Nie je to klišé, zdravá rodina je naozaj základná bunka spoločnosti a od toho sa odvíja všetko ostatné. Novému prezidentovi prajem, aby spoločne s vládou vniesol do slovenských rodín pokoj a stabilitu, v týchto voľbách sa rozhoduje najmä o tom.
V časoch, kedy sa ľudia zo strachu pred šikanou okolia boja neraz vyjadriť svoj občiansky aj politický názor, len aby neznášali následky vo forme prepustenia z práce či vylúčenia zo sociálnej skupiny, je priama podpora konkrétneho kandidáta na prezidenta odvážnym krokom. Neobávate sa jeho následkov?
Žijeme časy, keď žiaľ tí najväčší demokrati, neraz sediaci v kostole v prvých radoch, nemajú problém vás za názor či kritiku vyhadzovať z práce. Začalo to pandemickým delením ľudí na očkovaných a neočkovaných ako dobrých a zlých a pretrvalo to v spoločenskej rovine na pozadí prejavu politických a občianskych názorov dodnes. Hodnotový konflikt a nevyhnutnosť kritickej diskusie považujem za absolútny základ ďalšieho vývoja spoločnosti. Náhubkové zákony, cenzúra prejavu a delenie ľudí na privilegovaných či naopak dezolátov len kvôli názorom máme, dúfam, za sebou a chcem veriť, že sme sa poučili, že toto nie je cesta pre sociálny zmier v spoločnosti. Slovensko má byť slobodná a demokratická krajina, v ktorej má mať akýkoľvek občiansky názor svoju oporu v ústave.