Voľby prezidenta ukázali, že voliť stranu Hlas a sociálnu demokraciu je voľba na istotu slušnosti, zdravého rozumu a rozvoja regiónov v Európe (ROZHOVOR)

Slovensko dnes žije atentátom na predsedu vlády Roberta Fica. Je to udalosť, ktorá môže zmeniť charakter pomerov či politickej a občianskej klímy na Slovensku?

Atentát na predsedu vlády suverénnej demokratickej krajiny je tak výnimočnou udalosťou nielen na Slovensku, ale aj vo svete, že iba v samotnej Európe sme ho naposledy zažili vo Švédsku pred takmer 40 rokmi atentátom na premiéra Olofa Palmeho, ktorý, žiaľ, tento útok spáchaný pre jeho ľavicový pohľad na politický život neprežil. Atentát ako osobná pomsta či pokus o zmenu politických a ústavných pomerov v krajine je mimoriadne vážna vec, ktorej dôsledky si väčšina páchateľov hlboko uvedomuje. Už samotné verejné informácie, ktoré o skutku na premiéra Roberta Fica máme, sú znepokojujúce a bude úlohou vyšetrovateľov oboznámiť súd a prokuratúru, aké hlboké a systémové boli motívy páchateľa. V každom prípade treba bez ohľadu na samotný skutok asi verejne povedať, že občianska aj spoločenská situácia, ako aj atmosféra na Slovensku, je mimoriadne zložitá a rozbuškou v konaniach mnohých môže byť akýkoľvek stimul bez ohľadu na to, na ktorej strane barikády sa nachádza. Klásť sebareflexívne otázky v záujme spoločenského mieru si dnes musíme asi všetci. V každom prípade som úprimne rád, že sa stav pána predsedu vlády zlepšuje. Myslím si, že takúto skúsenosť vo forme prežitia pokusu o vraždu si nezaslúži nikto.

Čo by mal urobiť premiér ako prvé po svojom zotavení pri prvom budúcom verejnom vystúpení alebo prejave?

Slovensko je dnes zranenou krajinou, ktorá je zranená tým, ako sa k sebe správame a ako si neraz osobne aj inštitucionálne ubližujeme. Vedel by som o tom hovoriť aj z pohľadu porušovania práv detí na Slovensku inštitúciami aj konkrétnymi osobami. Ak chceme dnes, o 5 minút 12, zastaviť ďalšie násilie či extrémnu polarizáciu v spoločnosti, musíme sa postaviť čelom k vlastnej minulosti, odmietajúc prejavy násilia či politického extrémizmu a stanoviť si hrubú čiaru, za ktorou bude plán, ako dosiahnuť na Slovensku spoločenský a politický zmier a stanoviť si víziu tejto krajiny založenú na kultúrnom prejave a hodnotovej diskusii. Tieto veci samozrejme vyžadujú veľkú a vyspelú mieru osobnej sebareflexie a schopnosť povedať, že sme sa v istých životných momentoch mýlili či nekonali správne a máme právo žiadať o odpustenie či ospravedlnenie. Robert Fico dnes môže národ spojiť do jedného celku bez ohľadu na politické názory na neho alebo sa nechať vtiahnuť do ďalšieho víru konfliktu a nenávisti. Verím tomu, že ako človek so širokou ľudskou aj profesionálnou a politickou skúsenosťou si po ostatných udalostiach vyberie historickú príležitosť byť zjednotiteľom národa, akého dnes časť spoločnosti dozaista hľadá.

Kto podľa Vás nesie podiel zodpovednosti za stav, v akom sa slovenská spoločnosť v kontexte jej polarizácie nachádza?

Mali by sme sa vrátiť niekde na začiatok, dlhé roky dozadu, a hovoriť o tom, akú moc v podobe osobného prejavu či slov všetci máme, a to najmä v časoch sociálnych sietí, kedy naše názory, myšlienky, videá či obsah samotný môžu ovplyvňovať tisícky či stovky tisíc ľudí, ktorým v podobe skratiek nepriamo dávame návody, ako žiť, myslieť a na konci aj konať. Zbraň v podobe čohokoľvek, čo za pár sekúnd vieme vypustiť cez médiá či sociálne siete do širokého sveta v návale hnevu, emócií či hoci aj radosti a šťastia, je obrovská zodpovednosť, s ktorou treba vedieť naložiť. Nikto v dejinách tohto sveta nemal taký prístup k ovplyvňovaniu verejnosti, ako máme dnes, a médiá, ako aj politici či verejne mienkotvorné osoby s obrovským verejným vplyvom, by to nemali zneužívať.

Pár dní pred atentátom sme boli svedkami nevídaného pokusu o šírenie paniky medzi deťmi a ich rodičmi anonymným nahlásením bômb na stovkách slovenských škôl. Nie je aj toto lastovičkou novej vlny strachu a ohrozenia, aké sme doteraz na Slovensku v tomto smere nepoznali?

V prvom rade treba povedať, že akýkoľvek útok na objekty mäkkých cieľov, ako sú školy, nemocnice či športoviská a nákupné centrá, je vždy prejavom toho najväčšieho zúfalstva, ktoré si zaslúži exemplárne odsúdenie a trest. Slovensko doteraz našťastie nebolo konfrontované s pokusmi o priame ohrozenie škôl. Treba však vnímať celosvetový trend, ktorý už aj v Európe stavia miesta, v ktorých sa zhromažďujú deti, ako potenciálne terče hybridných ako aj teroristických hrozieb. V tejto súvislosti treba vysoko oceniť akčnosť súčasného vedenia Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu na čele s osobne vysoko a profesionálne zaangažovaným pánom ministrom Tomášom Druckerom a štátnym tajomníkom Jánom Hrinkom, ktorí aktívne pripravujú opatrenia na bezpečnosť škôl, a to ako po technickej, metodickej, tak aj operačnej stránke.

Sú dnešné deti v slovenských školách ohrozené globálnymi bezpečnostnými hrozbami viac ako tomu bolo kedysi?

Dozaista, veď Slovensko je súčasťou nielen európskeho, ale z hľadiska toho, čo zo sveta prijímame, aj svetového priestoru. Nemôžeme sa tváriť, že veci, ktoré sa dnes dejú v Singapure, New Yorku či v Bruseli, sa nás nebudú nikdy týkať. Žijeme nielen v dobe fyzických hrozieb v dôsledku rôznorodého náboženského či politického a občianskeho vzdoru, ale najmä v dobe informačnej, čo sa prejavuje na množstve aj charaktere hybridných hrozieb, ktorých cieľom môžu byť deti, vrátane tých v školách. Dnes nám vyrobí národný stupeň ohrozenia jednorazový email poukazujúci na bombovú hrozbu školám zaslaný z opačného konca sveta. Neviem si predstaviť, aké dôsledky by mala systematická hybridná operácia s cieľom narušiť pocit bezpečia školského prostredia a stability duševného zdravia detí. Týmto témam a výzvam by sme mali ako krajina dnes venovať veľkú mieru preventívnej pozornosti.

Akú úlohu dnes zohráva v stave, v akom sa Európska únia nachádza, Európsky parlament a samotná európska byrokracia?

Pre bežného občana, ktorý je možno niekde z Kysúc či od Svidníka alebo Stropkova, možno až nepredstaviteľnú. Európsky parlament je v mnohých témach rodičom spoločných záujmov a politík členských krajín Európskej únie a je dôležité, aby v ňom bola podľa možnosti z jednotlivých štátov zastúpená elita, ktorá tam prišla v prvom rade s odvahou a víziou toho, ako má Európska únia vyzerať a aké témy či politiky s dopadom na náš bežný občiansky či hospodársky, sociálny či dnes už aj bezpečnostný život v európskom priestore má presadzovať. Aj napriek tomu, že som obrovským fanúšikom európskeho spoločenstva, treba povedať, že ostatné roky k nám z centrálnych európskych štruktúr niekedy prichádzali témy, ktoré nemali nič spoločné s reálnym životom ľudí či zdravým sedliackym rozumom a boli skôr akýmisi agendami, ktoré u časti spoločnosti vyvolávali silnú polaritu.

Čo máte konkrétne na mysli?

Viete, ja som z toho niekedy tak trochu aj smutný, keď si z času na čas náhodou prezerám obsah zo zasadnutí pléna Európskeho parlamentu či výborov, kde teda odznieva množstvo názorov a nápadov, čo je v poriadku. Európska únia je pestrým spoločenstvom, ktoré má za sebou množstvo dobrých legislatívnych projektov, ktoré slúžia a pomáhajú nám všetkým. Žiaľ, objavujú sa agendy, ktorých presadzovanie sa ukázalo pre samotné spoločenstvo ako aj pre členské krajiny ako kontroverzné až nebezpečné. Hovorme o nezmysloch týkajúcich sa nasilu presadzovaných zelených politík a greenwashingu (pozn. redakcie: Greenwashingom sa označuje marketingová stratégia, ktorá je zameraná na vytvorenie ilúzie, že produkty, politiky, ciele a zásady spoločnosti alebo organizácie sú šetrné k životnému prostrediu. Firma alebo organizácia sa snaží navodiť prostredníctvom uvádzania výrazov ako napr. „udržateľný“ alebo „ekologický“ pocit záujmu o dobro planéty, no v skutočnosti to s ekológiou nemá príliš veľa spoločného), zákazu spaľovacích motorov či klimatické plány zahŕňajúce obmedzenia chovu európskych kráv, aby s prepáčením uvoľňovaním neoteplovali planétu. Samozrejme, na neraz marketingovom podvode spojenom s ekológiou a akousi záchranou planéty si mnoho ľudí urobilo dobrý biznis, ale ono to už tak niekedy býva. Tým rozhodne nechcem povedať, že nemáme pre planétu alebo klimatickú krízu niečo ako spoločnosť alebo jednotlivci robiť, tie politiky však častokrát treba riešiť a komunikovať s rozumom a logikou.

Asi sa ale zhodneme na tom, že vypúšťanie metánu kravami, v rámci ich bežného biologického života, nie sú tie najdôležitejšie témy, ktorým sa europoslanci dnes venujú…

No určite nie, ale je to pekný príklad, na akých maličkostiach niekedy európske inštitúcie pracujú. Doprial by som každému europoslancovi či eurobyrokratovi návštevu malého družstva niekde na východnom Slovensku s ťažko pracujúcimi ľuďmi z menej rozvinutého okresu, ktorých poľnohospodárstvo živí, aby im prišli povedať niečo o tom, ako kravy otepľujú planétu a že to treba celé nejako z Bruselu uťať. Nechcem vidieť, ako budú odtiaľ obrazne povedané s vidlami za zadkom utekať. Ale teda však dobre, hovorme o tom, že toto sa nás síce nejako týka, ale máme tu témy dôležitejšie, ktoré sa týkajú našej bezpečnosti v súvislosti s prerozdeľovaním migrantov z tretích krajín a na to nadväzujúcou azylovou politikou, ktorá od čias kancelárky Angely Merkel zaplavila Európu miliónmi ľudí, z ktorých veľká časť môže byť o roky bezpečnostným rizikom napojeným na teroristické organizácie využívajúce politický alebo náboženský fundamentalizmus ako nástroj moci, strachu či pomsty. Milióny týchto ľudí už v Európe máme, denne prichádzajú noví, nevieme, čo s nimi, a v nemeckom Berlíne je už najčastejšie používané mužské meno novorodencov Mohamed. Ak sme toto chceli, beriem, ale ja si určite nemyslím, že Európa ako kolíska kultúry, bezpečnosti a vzdelanosti má byť Noemovou archou pre ľudí, ktorým nechceme pomôcť v krajinách ich pôvodu. Mohli by sme hovoriť aj o politikách desiatok pohlaví či o tom, že deti v európskych školách sa už kdekade menia v rámci patologického výkladu slobody prejavom na mačky a či psov a učitelia sa im musia zdraviť mňaukaním či brechaním, ale načo. Mlieko je rozliate a všetko už bolo povedané. Európska únia má byť maternicou dobrých nápadov, nie sprostostí a aj o to v týchto eurovoľbách ide.

Čo s tým? Ak sú občania proti, vie Slovensko vôbec proti tomu na národnej úrovni bojovať?

Máme šťastie, že dnešné pomery síl v slovenskom parlamente či vláde nehrajú mnohým zámerom Bruselu v súčasnom obsadení do karát a vieme tak suverénne napĺňať či aspoň obhajovať naše vlastné predstavy o suverénnom postavení Slovenska vo svete, neberme to ale ako samozrejmosť. Už z mojich vlastných historických skúseností viem, že bude vždy existovať skupina politikov podnecovaná rôznymi zahraničnými záujmami, ktorá sa z vlastných a zištných či politicko-ideologických dôvodov bude v Bruseli v predklone servilne klaňať tam, kde by mala stáť vzpriamene a hrdo. Viete, každý si tu politickú kariéru buduje inak a pripúšťam, že niekedy je namiesto tvrdej práce jednoduchšie robiť niekde v zahraničí servilného lokaja a vyjedať na zahraničných veľvyslaneckých rezidenciách jednohubky ako bojovať za záujmy krajiny, z ktorej pochádzate. Ale vráťme sa späť k otázke, lebo som asi výrazne odbočil. Slovenský parlament má samozrejme isté typy mechanizmov, ako vstupovať do veľkých európskych rozhodnutí, a to najmä zaväzovaním členov vlády uznesením výboru pre európske záležitosti našou vlastnou pozíciou a je veľmi dôležité, aby bol práve výbor pre európske záležitosti mimoriadne kompetentný a jednotný v tom, aké politiky chceme napríklad aj v Bruseli raziť a voči akým sa naopak vymedzovať vrátane následnej vnútroštátnej legislatívnej úpravy. Otvorene a férovo treba povedať, že sa zdá, že dnes máme v poverenom pánovi predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky Petrovi Žigovi po rokoch mimoriadne kompetentné a štátnické zastúpenie, ktoré môže nadviazať na historicky najúspešnejšie roky slovenského parlamentarizmu dôstojne zastúpené Pavlom Hrušovským, Pavlom Paškom a Petrom Pellegrinim a to je tá najlepšia odpoveď na to, akým partnerom alebo naopak hrádzou proti zahraničnopolitickým náladám slovenský parlament bude.

Akú úlohu v celej tejto situácii, ktorá súvisí s európskou či národnou politikou a celkovou spoločenskou situáciou, majú médiá?

Absolútne zásadnú. Žiaľ, musíme objektívne konštatovať, že žijeme v dobe aktívnej mediokracie, kedy sa médiá, najmä tie, ktoré sú vlastnené globálnymi korporáciami, stali v Európe akýmsi novým pilierom moci ovplyvňujúcim nielen obsah spravodajstva a tém, ktoré sú ľuďom v rôznej podobe podsúvané, ale najmä aktívne vstupujúcim do politického zápasu, neraz podmieneného záujmami globálnych korporácií a politických či spoločenských elít. Ak sa médiá dnes rozhodnú niekde zvrhnúť či postupne oslabovať z pohľadu verejnej mienky a preferencií vládu, urobia to, vyberúc si dokonca sami bez akéhokoľvek mandátu či volieb jej nástupcu. Ak sa médiá rozhodnú podporovať globálny zbrojársky priemysel, budú stimulovať vojny a konflikty, nie mier. Ak sa médiá rozhodnú z vás na objednávku spraviť kriminálnika, zlodeja či osobu s pochybnou reputáciou a verejne vás masmediálne popraviť, majú všetky sily a prostriedky to urobiť. Koniec-koncov, ostatné 4 roky boli médiá aj u nás aktívnym nástrojom politického boja, ktorý mal za následok pokus o vraždu predsedu vlády. Médiá si rozhodne zaslúžia slobodu prejavu aj kritickej tvorby, treba však hovoriť o tom, či médiá nezohrávajú v manipulácii verejnosti niekedy ďaleko nebezpečnejšiu úlohu ako len objektívne a nestranne prinášať spravodajstvo. Koniec-koncov, vlastníci mnohých médií vo svete aj v Európe sa netaja tým, že podstatou vlastníctva mediálnych domov dnes nie je žurnalizmus, ale aktívny podiel na správe a formovaní štátu či verejnej moci a teda diskusia o otvorených či skrytých záujmoch médií je úplne legitímna na európskej aj národnej úrovni.

Pomôže budúcej Európe typ tradičných politikov alebo skôr politikov narúšajúcich svojim kontroverzným prejavom či názormi zaužívané predstavy o spôsobe fungovania či obsahu Európskeho parlamentu a európskych inštitúcií?

Viete, ono je to tak a tým by som začal. V demokracii vždy pomôže iba ten, kto je legitímne a slobodne zvolený. Otázka, ako majú vyzerať európske ale aj národné inštitúcie, je dnes široká politologická téma, ktorá nemá jasnú odpoveď, resp. má takú odpoveď, aký je adresát, ktorému dávate túto otázku. Už dekádu, ak nie viac, sme v Európe aj na Slovensku svedkami degradácie politiky ako štátotvorného remesla ľuďmi, ktorí si z parlamentov či vlád urobili cirkusovú manéž s kvalitou jarmočných kolotočov niekedy pred záverečnou. V Európe začali vznikať politické strany komikov, zabávačov či podivínov a Európa, čo by kontinent v pretrvávajúcej hodnotovej kríze, sa im podvolila v nádeji, že rýchle, lacné a marketingovo predajné riešenia vyvedú krajiny či európsku úniu z marazmu či politickej neistoty. Stal sa však pravý opak a za ľúbivými heslami, neraz vyvolávajúcimi nenávisť, závisť či tie najplytšie emócie, sa väčšinou neskrýval žiadny obsah schopný riadiť krajinu či spoločenstvo, ale žiaľ častokrát iba deštrukcia. Pre príklady nemusíme chodiť ďaleko, aj na Slovensku sme morálne aj funkčne zdecimovaní vládou Igora Matoviča či Eduarda Hegera, ktorí nám verím navždy dokázali, že akýkoľvek obyčajný človek bez znalosti či skúsenosti a vízie nemá čo riadiť krajinu. Treba si však uvedomiť, že podnikateľské projekty typu OĽANO v Európe vznikali dávno predtým, než vznikol tento, onoho času všeberejúci sektor, ktorý našťastie iba na chvíľu ovládol Slovensko. Pamätám si na rok 2015, kedy som sa ako mladý poslanec parlamentu stretol v nemeckom Garmisch Partenkirchene na konferencii s kolegami z talianskeho parlamentu z hnutia Piatich hviezd, ktoré založil ako protivládnu občiansku silu taliansky komediant Beppe Grillo (pozn. strana je v Taliansku stále zastúpená v parlamente, senáte aj v regionálnej a miestnej samospráve), so smiechom mi na moju otázku, aká je ich hlavná politická agenda, odpovedali, že všetkých z vlády zavrieť do basy. Vtedy som tomu nerozumel, ako môže byť zatváranie a kriminalizácia politickej moci cestou k úspechu vo voľbách. Pochopil som to až dlhé roky po tom, keď sa rovnaký marketingový a žiaľ aj inštitucionálny modus operandi začal za poslednej vlády realizovať aj na Slovensku.

Odpoveď na moju otázku teda znie?

Európa je mimoriadne farebné spoločenstvo ľudí. Mnohí žijú inak, vyzerajú inak, majú rôzne povolania či náboženstvo a teda mali by mať prístup k čo najširšej palete názorov, ktoré si môžu voliť a ktoré majú právo sa o ich hlasy uchádzať. Nemôžeme hovoriť o Európe štandardov, ak nedáme v európskych inštitúciách priestor na názor či politické postoje aj ľuďom, s ktorými možno nesúhlasíme alebo sú ich názory príliš vyhranené či pre časť spoločnosti kontroverzné. Demokracia je o pestrosti a tak ako dnes potrebujeme zástupcov so striedmym, možno až nudným a k ničomu praktickému nevedúcim názorom, tak potrebujeme aj „punkačov“ a „srdciarov“ hájucich možno prejavom aj neortodoxným spôsobom záujmy ich členských krajín. Európa dnes nemôže byť ticho a na to, aby sme sa pohli ďalej a zachovali si pritom zdravý rozum, potrebujeme niekedy aj kritickú diskusiu a hodnotový konflikt.

Veľa sa dnes hovorí o Európe regiónov a Európe nových politikov. Čo to znamená z pohľadu Slovenska v nadchádzajúcich voľbách do Európskeho parlamentu?

Svet sa točí, sme jeho integrálnou globálnou súčasťou a pravda je jednoducho taká, že v istom momente musí dôjsť k synergii zaužívaného a tradičného snúbeného v dlhoročných politikoch či úradníkoch a nových pohľadov na svet reprezentujúcich aj Európu ďalších generácií. Či sa to niekomu páči alebo nie, vývoj názorov, ale aj spôsobu života, práce či kvality sociálneho štandardu už musí zohľadňovať nielen solidaritu s tými, ktorí Európu dodnes v nej žijúc budovali, ale aj s tými, ktorí dnes tvoria jej budúcnosť. Treba si uvedomiť, že dnes žije v Európe takmer 80 miliónov mladých ľudí, ktorí potrebujú prístup k práci, vzdelaniu, bývaniu a príležitostiam. Treba povedať, že záujem a chuť si v Európe a členských krajinách zakladať rodinu a mať deti sa javí ako čoraz väčší problém, keďže mladí ľudia nemajú žiadne istoty. Treba si uvedomiť, že v mnohých členských krajinách Európskej únie chce podľa ostatných prieskumov v budúcnosti odísť bývať inde až 30 % mladých ľudí, čo môžeme považovať za zlyhanie politiky celého európskeho spoločenstva. Ako Slovensko tieto trendy nezastavíme, ale môžeme mierou zdravého rozumu vychádzajúcou z odzitych potrieb napríklad aj v regiónoch ďaleko od bohatého Bruselu našim hlasom prispieť k tomu, aby neboli európske politiky vzdialené životu bežných ľudí tak, ako je to väčšinou doteraz. Myslím, že v nadchádzajúcich eurovoľbách sa dokázali aspoň tie programom najbezpečnejšie a z pohľadu záujmov o Slovensko najviac etablované strany zhodnúť na tom, že do Bruselu treba poslať kvalitných kandidátov z regiónov, ktorí rozumejú tomu, že ľudia z východného Slovenska musia neraz vynaložiť 5x väčšiu námahu na svoje uplatnenie sa a úspech v Európe či vo svete ako ktokoľvek z veľkých či hlavných európskych miest. Tieto eurovoľby ponúkajú vynikajúcu zostavu východniarov, ktorých prácu aj schopnosti osobne poznám a ako „srdciar“ a rigidný volič sociálnej demokracie sa za mňa dnes z pohľadu najlepšieho riešenia budúceho usporiadania europarlamentu javí voľba ľudí ako je napríklad Igor Šimko zo strany Hlas, ktorý ponúka novú krv v podobe hlasu východniarov a zjednocujúceho bojovníka za všetky regióny rôznorodo zastúpené všetkými stranami aj kandidátmi. Práve v sile v spájaní tých, ktorí chcú pre túto krajinu, ale najmä východné Slovensko niečo urobiť bez ohľadu na to, z akých strán či platforiem sú, vidím najväčšiu synergiu. Tých kandidátov z regiónov je samozrejme mnoho a myslím si, že dnes je veľká šanca si v týchto voľbách vybrať kohokoľvek z akejkoľvek časti politického spektra, ale najdôležitejšie je, že hovoríme o ľuďoch, ktorí vedia, že každé euro, ktoré najmä na východné Slovensko má prísť z Bruselu či z Bratislavy, sa musí niekde cestou 5x otočiť, aby raz vôbec dorazilo na svoje miesto.

Náš rozhovor ukončím s otázkou, aká Európa a Slovensko v nej nás čaká najbližšie roky?

Myslím, že žijeme zložité časy a sme ako spoločnosť či spoločenstvo zranení. Prežili sme Covidové šialenstvo, v Európe zomrelo množstvo ľudí, následne prišla vojna na Ukrajine, s ktorou sme najmä my na (východnom) Slovensku priamo konfrontovaní. Zažili sme inflačnú, energetickú aj sociálnu krízu a ešte k tomu sa nám niekto pokúsil zabiť premiéra. Ako národ aj Európa to nezvládame ľahko a musíme sa vrátiť roky dozadu, niekde na začiatok či aspoň do nejakého bodu, aby sme začali odznova a povedali si, ako a najmä prečo chceme žiť. Musíme sa zmieriť a začať opäť stavať mosty. Toho, čo nás všetkých ako jednotlivcov či spoločnosť rozdeľovalo, bolo dosť. Prajem si, aby bola Európa opäť hlasom mieru, hodnôt a schopnosti ako spoločenstvo či kontinent uspieť, a to ako v politike mladým, najslabším či zraniteľným, tak aj v bezpečnostných zárukách v tom, že mier je najvyššou hodnotou, ktorú ako spoločnosť presadzujeme a nikdy sa nenecháme ako európske spoločenstvo zastrešené NATO-m vtiahnuť do žiadnej situácie, ktorá by mohla členské štáty vystaviť akémukoľvek riziku.